Len 48 hodín uplynulo od posledného rozžhavenia dlhých ohnísk. Po tom dnešnom už je isté, že som si tie predvčerajšie scenérie nevycucal z prsta. Ale nepredbiehajme!
Len pár dní po poslednom domácom pozorovacom výjazde sa cez nás promenádoval ďalší zaujímavý studený front. A tentokrát tu nechal nielen dočasne studený vzduch s bratislavsko-malokarpatskými výhľadmi. Zanechal za sebou totiž aj ďal(ekej)šie navždy splnené sny.
Celý tento pozorovací domáci výjazd sa zrodil doslova z ničoho. Vracal som sa doobedu z obchodu...
Na snehové otvorenie horského roka hneď v prvých dňoch po novoročných oslavách sa po troch rokoch konečne znovu našiel čas. V internom súboji o miesto konania napokon triumfovalo ďumbierske genius loci pred Považským Inovcom.
"Tradične zaužívaný" Vĺčik junior bol priveľmi netrpezlivý a zlyhal, avšak turistická rozlúčka s rokom 2016 sa zorganizovala a vydarila aj napriek tomu. A ešte ako!
Naše blízke okolie skrýva fúru ďalších skvelých miest, ktoré sa oplatí vidieť. A toto tu je jedno z nich! Nie sú to síce echtovné hory ani žiadna drsná turistika, ale podeliť sa, ako sa hovorí, trebalo.
Na Zobore, ktorý máme tu po boku v krásnej Nitričke, som nebol veruže aj dobrých pať rokov. Ale už dávnejšie padli návrhy zase si pripomenúť ako fajnovo tam je, ale hlavne ako geniálne to odtiaľ vyzerá. Navyše západ Slnka zo zoborských perspektív, to bola vec nami doteraz ešte neokúsená a tým pádom vymeditovaná na absolvovanie. Nuž našiel sa vhodný termín a už aj sa mašírovalo a ajhľa tu je krátky fotoprehľad ako to tam vyzeralo.
Orava. Osobitá odľahlá oblasť osídlená osobitými ortodoxnými obyvateľmi. Oravci a Oravky sú, ak náhodou neviete, špecifickí i tým, že majú všetci dve mamy. Jednu fyziologickú a jednu od Boha, ktorá ich stráži na samom vyšnom konci celého ich kraja. Babiu horu. A práve za ňou viedli naše kroky s pánom Šulínom, ktorý túto destináciu odkukal z môjho (tohtoročného) wishlistu, aby sme ju spoločne mohli premeniť na hikingácku realitu. Do najsevernejšieho cípu republiky na samý vrch tretieho najvyššieho (po Tatrách a Nízkych Tatrách) pohoria SR a súčasne úplne najvyšší flyšový kopec nás zaviedla zase raz trošku uderená operácia, kedy presuny ta a späť boli omnoho dlhšie ako sám turistický akt. Pochopiteľne nočný bezsenný rýchlik a vzápätí aj legendárna Orávka ako bonus boli v cene zájazdu. Výzvy však boli odjakživa na to aby sa prijímali, dovoľte nám teda trochu Vás virtuálne zrekapitulovať našu návštevu u oravskej všerodičky. Novinový nadpis by hlásal, že to bolo aj dramatické.
Skromné domáce malohorské podmienky, ešte skromnejšie jednočlenné obsadenie a úplne prachobyčajný pondelok. Po dlhej vyše dvojmesačne horochodeckej abstinencii, pri momentálnom mentálnom požiari a pred všemožne ťažkým koncom roka to napriek tomu bol možno jeden z najpotrebnejších výbehov aké boli kedy naplánované. V protismere trasy absolvovanej v prvých dňoch roka 2013, čiže s východiskom na predmestí ZM a cieľom až na druhej strane Pohronského Inovca v Novej Bani.