Keď koža a srdco horí na Kráľovoholí (9 – 11 Jún 2019) 
4. júl 2019, 13:32

Keď sa hundravá Hatalama a ja znova po čase dohodneme vyraziť na kopce, dá sa s veľkou pravdepodobnosťou očakávať nasledovné: do programu začlenený výstup na Kráľovu Hoľu, permanentné frflanie počas celého záťahu a aspoň jedna ohnivá diskusia tak na pol dňa o kompletne všetkých spoločenských témach. A presne takáto konštelácia nastala na sviežom nízkotatranskom vzduchu aj tentokrát.

Deň 1: Liptovská Teplička -> Panská Hoľa -> Liptovská Teplička (cca 12-13 km; +580 výšk. m)


Orientačný všeobecný plán v sebe ukrýval hlavnú myšlienku, dobyť Kráľovnú konečne aj zo severu. Cesta tak tentokrát smerovala do Popradu a bola celkom zaujímavá, v preplnenom nedeľnom rýchliku sa človek pri neustálom sadaní a uvoľňovaní fleku miestenkárom dobre "rozcvičil". Hlavné témy zvítavacích debát popritom boli: čo je v živote nové, hejtovanie divných cestujúcich, tepová frekvencia (klinický mŕtvy Hatoš vs. takmer na doraz vypíkovaný ja). Ohľadom odhadovaných turistických výkonov, na rozchodenie sme si po príchode na skrátený deň naordinovali nekonečné lúčne pláne povyše Liptovskej Tepličky, k čomu nás samozrejme nútil neskorší popoludňajší začiatok, zapríčinený dlhším cestovným presunom.

Úvodný strmý stupáčik pod Doštianku bol trošku výživnejší, ďalej to už ale bola parádna lahoda otvorenou krajinou v ľahkom tiahlom stúpaní. Miestne kravy a býky si na nás vďaka pomoci lokálbačov a ich štvornohých valachov tesne, ale predsa nepochutili. Na vrchole Panskej hole menšie lehárko v príjemnej tôni, cesta dole menšou skratkou vedľajšou dolinou. Po asfalte, aby si nohe zvykali na sparťanský režim. Nocľah sme plánovali niekde, tzv. naverímvboha v okolí dediny pod širákom. Skloňovali sa miesta ako tunajší cintorín, alebo chátrajúce lyžiarske stredisko, ale karimatky sme napokon nepoužili vôbec a vláčili zbytočne. Na konci dediny nás totiž napokon zvábil útulný miestny penzión za príjemnú cenu. Takže nás "vtiahlo", bolo aj pivko, večera a sprcha. Ale v mysli sa už nezadržateľne blížil kľúčový druhý deň.



Deň 2: Liptovská Teplička -> Kráľova Hoľa -> Andrejcová, útulňa (cca 23,5 km; +1320 výšk. m)


Budíček so sliepkami, pretože Slnko v tejto časti roka a k tomu v tejto nadmorskej výške nieže svieti, ale poriadne griluje. Takže vyhnúť sa tomu najostrejšiemu v strmine na Hoľu bolo želateľné. Niektorým častiam trupu ale nakoniec ani ten opaľovák nepomohol... Prvý úsek dedinou povedľa nezameniteľných tepličianskych terasových políčok či zemiakových pivničiek, potom pomerne dlho dolinou nadávajúc na, ako inak, neprimerane hustú pondelňajšiu premávku, zvuky píl a LKT-čiek. Svine.

Ozajstne stúpať sa začalo za brunovskou horárňou, prvý kratší ostrejší výšvih do útulného sedla Záturňa ešte veľmi nepreveril. Potom sa to už ale rozbehlo naplno s vyvrcholením po prejdení príjemného miestečka, kde si môžete nabrať vodu z cícerkom tečúceho (Čierneho) Váhu, ktorý tu na svahoch KH pramení. Napokon šťastne hore obedík a zhruba hodinka guleváloša v trávičke a ľahkom vetríčku. Len keby tie pražiarne boli odstavené... Pri odchode ešte fototermín, na počesť pre mňa jubilejného desiateho výšľapu na ľúbenú Hoľu všetkých slovenských hôľ. Z toho polovica bola uskutočnená práve s Hatatitlom, vďaka synku! [kuk historický tweet]

Na hôľnom hrebeni prišiel rad aj na mastenie ega a presadzovanie všemožných odpozorovaných právd, rozumej tradičnú intenzívne hlbokú diskusiu. Bez krviprelievania, zato hodiny až na andrejcovskú útulňu, kde ešte chvíľu pokračovala aj so zapojením časti ostatnej tunajšej tohodňovej klientely. Ale nebojte sa, všetko napokon ako vždy skončilo v mieri pri mimoriadne chutnom remeselnom pive a večerných spevoch ... v našom podaní skôr škrekľavom prznení nádherných slovenských ľudoviek. A aj Tatry cez kotlinu sa napokon okulahodiaco odmračili. Bolo nám skrátka dobre. Andrejcová, mimochodom, naďalej na jednotku.



Deň 3: Andrejcová, útulňa -> Veľká Vápenica -> s. Priehyba -> Heľpa (cca 15 km; +350 výšk. m)


Hoci v záverečný deň sme chceli zadky dotlačiť ďalej hrebeňom až na Homôľku a zbehnúť dole do Polomky, plány sa opäť raz zmenili. To viete, predchádzajúci večer bol pre niektorých pridlhý a niekomu zas nohe na starobu už tak dobre nehrajú (slabé chudučké stehná). Takže sme si dopriali iba ľahkú skororannú stúpačku cez strmú, ale krátku Veľkú Vápenicu s následným superpadákom do Priehyby, kde sme to po dlhšom oddychu a rozmyslení zvrhli na cyklotrasový asfalt dolu do Heľpy. Tu si na nás ešte ale počíhalo zastavenie pri heľpianskej krvavej kyselke: veľmo železitá, chuť si najlepšie predstavíte ako olizovanie ohrdzavenej roxorovej tyče. No a keďže hrialo zasa raz bez oblakov ako v krematóriu, nevynechateľný bol aj chladivý kúpeľ vyše dediny v Krivuli (hlavný heľpiansky potok). Nuž a potom už len dotackanie sa na autobus a hybaj ho nazad rozpálenou civilizáciou domov, kde na dolniakoch číhali 35-ky.


Takže čo a ako nabudúce? Hádam ešte z Vernára-dediny, alebo spätným chodom hrebeňom od Andrejcovej, tieto dve trajektórie mi zatiaľ pri putovaní na Hoľu ešte chýbajú. Zasa to pravdepodobne bude ťarbavo, nudne a miestami ufrflane až nemiestne, ale niekto to proste práve takto ľúbi. A my niektorí k tomu ešte navyše ľúbime aj našu horskú kráľovnú. Nie kvôli snu, zážitku, pôžitku, pohodliu, luxusu, rozkoši, či výkonu. Vykašlite sa na všetky tieto v konečnom dôsledku prázdne slová. Hlboký vzťah k cudzím miestam sa, ako aj hlboký vzťah pri iných podstatných veciach, najlepšie buduje nezištne, skromne a často aj otrepane a nudne. A keď sa potom niekam vyberáte lebo ♥, vtedy ste na tej najlepšej ceste. Preto do skorého videnia v Kráľovohoľských Tatrách, kdesi tam na odľahlom okraji Horehrona.


Väčšina fotiek v článku © Hatoš