Neopísa(teľ)né kroky z premlčaného času (2018 – 2019)  
08.máj 2019, 13:14

Áno, priznávam, trochu som to s písačkami o horských návštevách poslednú dobu zanedbával. Spisovateľský duch proste trochu ochladol. Ale - len do dneška! Takže tu je skrátená rekapitulácia toho, čo sme od posledného publikovaného cestopisu, čiže za posledný necelý rok, našlapali..

Zákľuky /Veporské vrchy/ (9 Sep 2018)


Kto neuvidí, nezamiluje sa. My sme sa. Tip na nenápadný hrebienok Zákľuk v západnej časti Veporských vrchov som inšpiračne objavil v sieti a realizovanie návštevy netrvalo vôbec dlho. Mr.Srnka totiž potreboval otestovať novú káru, tak nás bol ochotný zaviesť v podstate hocikam.

Túrička zo Sihly, učupenej na podľa nej pomenovanej planine, bola nenáročná, ale predovšetkým prenádherne lúčna, v azúrových lúčoch neskorého leta. Obzvlášť úchvatné boli hlavne dominantné miestne solitéry, to treba vidieť! Jednoducho ďalšie z geniálnych nenápadných a tichých miest, kam by ste mali zobrať polovičku na poriadnu porciu romantična.




Ostredok /Veľká Fatra/ a Kráľova hoľa /Nízke Tatry/ (25 – 26 Sep 2018)


Toto bol tak trochu bizarný príbeh. Na Fatru sme s kvadratickým Ivom zberali už dávnejšie kvôli pozorovateľským chúťkam. Napokon to v praxi vyšlo tak, že sme západ Slnka v ten deň poriadne nestíhali a museli sme riadne prikopnúť do vrtule. Zdola z Tureckej som sa tam tou nechutne strmou direttisimou vytrepal až na Ostredok za 90 minút, čo určite nie je turistické, ale skôr také polobežecké tempo. Ale účel svätí prostriedky, ten západ som stihol presne na minútu. Holt, zase sa ukázalo, že človek dokáže silou vôle pod tlakom kadejaké hovadiny.

Aby toho ale nebolo málo, ďalšia hovadina prišla hned po zostupe z Fatry, lebo hrdinovia si k tomu ešte priplánovali aj východ Slnka. Vtip bol v tom, že to svitanie sme išli stráviť na Kráľovnú, čo znamenalo po ostredkovskom masochizme presun na opačný koniec Horehronia a ďalší, tentokrát chuťovkový nočný vertikálny kilometer na Hoľu. To všetko už aj s kráľovohoľským neodmietačom Hatoškom, ktorého sme pribrali na misiu v BB. Síce sme už v noci hore raz šlapali (vtedy takto), ale teraz bola na rozdiel od vtedajšieho pokusu riadna kosa a hore regulérny mráz, ktorý štípal a farbil hole dobiela. Ešteže fúkať cestou prestalo. Vyšli sme napokon ráno o 4, hoďku pred svitaním. Odmena bola ale neskutočná. V čistučkom vzduchu sme dovideli až na 228 km vzdialenú ukrajinskú Boržavu, no dych vyrážal najmä ranný pohľad na susedné Tatry po úsvite v bočnom svetle. Takže pýtať sa či to za ten masochizmus stálo, nie je úplne relevantná otázka.




Krížna a Kráľova studňa /Veľká Fatra/ (4 – 5 Okt 2018, 28 – 29 Nov 2018 & 23 – 24 Feb 2019)


Hôľna Fatra sa za ten čas stala v rámci ďalekopozorovacích perspektív našim domovom. Vytrepali sme sa tam následne ešte trikrát.

Najprv začiatkom októbra sme ako správni lovci výhľadov samozrejme opäť prišli v číročírom vzduchu. Vďaka tomu nám sánky pri tejto návšteve padali okrem iného ešte aj zo skvostnej tunajšej oblohy. Fatranské hole totiž vďaka nízkemu svetelnému znečisteniu ponúkajú aj túto chuťovku. Úžasné veci...



Koncom novembra pre zmenu v ľudoprázdne, aj kráľovostudniansky hotel fungoval len v núdzovom režime a ledva sme pri večernom príchode našli niekoho, kto nám otvoril. Hore bolo prvé pocukrovanie snehom a ráno druhého dňa sa pridal aj fajnový hrebeňový uragán, takže mrázik pri teplote okolo -10 zaliezal pod kožu fakt intenzívne. Oslobodili sme sa z mrazničkového zovretia ale šťastne, a konečne prišiel rad aj na Majerovu skalu, ktorú som neviem prečo zakaždým pri návšteve týchto končín odignoroval. Chyba! Leháro v tunajšej trávičke, topiac sa v slnečných lúčoch, nemalo najmenšej chybičky.



(Doposiaľ) posledná návšteva fatrohôľ prišla už v aktuálnom letopočte. A v úplne inom nastavení prostredia - záľahách snehu. Ibaže zima jak sviňa zostala pri vpáde zo severu a v mohutnej výši tá istá, ak nie väčšia. Zasa aj s výhľadovými perspektívami, čiže čakajúc na súmrak na Krížnej. No a táto zlatá hodinka, ktorá vymaľovala zasnežené oblé hôľnofatranské krivky dočervena, určite vyplavila nejeden endorfín. Zasa bola aj neskutočne hviezdnatá obloha, nad tým sa dá žasnúť donekonečna, však veď riadne žasol aj tentokrátny spolupútnik Mr.Sc00ta. Proste dôvodov, prečo sa na VF oplatí vracať pokojne aj každý raz, je viac než dosť.




Vojšín /Pohronský Inovec/ (19 – 20 Mar 2019)


Pri zatiaľ ostatnej horskej návšteve som sa rozhodol osve a pohodičkovo si odšlapať niečo aj v „domovských“ lokalitách. Vojšín v Pohronskom Inovci navyše lákal aj dlho zamýšľanou bonusovou pozoruhodnosťou – potenciálne kvitnúcimi poniklecmi v rezervácii Bujakov vrch. A vyšlo to! Chlpatá sezóna sa na dvoch miestnych stanovištiach práve začala rozbiehať. Fialovými kvetmi obsypané lúčky doslova lapali za srdco. V prvý deň výjazdu som na ne dorazil (putujúc z Veľkej Lehoty, končiac v Malej Lehote) až na sklonku dňa, takže kvety už boli pozatvárané. V pláne bol totiž koniec dňa na Vojšíne a vydaril sa až tak, že som sa rozhodol vrátiť sa sem po nocľahu v Novej Bani aj na ďalší deň. A vôbec som nešpekuloval – prišiel som zasa presne rovnakou trasou, ibaže v plnom svite svetla. Poniklece sa v obednom Slnku samozrejme predvádzali v plnej kráse a guleváloš na vyhriatom Vojšíne bol neskutočne lahodný. Vojšín aj s priľahlými štálmi je jeden úžasný svet a človek veľmi rýchlo zistí, že na týchto miestach, ak Boh dá, bude chcieť spočinúť znova a znova. Navyše keď je to v podstate „za rohom“...




Výpočet horských okamihov z uplynulého času, o ktoré vás moje lenivé ruky ukrátili, sa skončil. Dúfajme teda, že aj spisovateľská chuť je nazad. Čo sa bude diať ďalej budeme uvidieť, ale nohy svrbia najmä po poriadnom viacdňovom čundrovaní. Nejaké debaty a návrhy už boli zaregistrované, tak hádam do skorého túlania a čítania ;-)

Komentáre