Tretí štós jed(ineč)nej prírody (3 – 6 Apr 2018) 
21.apríl 2018, 17:05

V rámci totálneho východňarskeho týždňa s vrcholom na svadbe Mr. Georgea Sorosa Wolfa na Ukrajine v Snine sme si cestou tam strategicky naplánovali zložiť údy na tri noci do tretice na starom-známom mieste (ale nabudúce už Mukačevo!). Ako správny dohadzovač som na miesto činu zas dovliekol niekoho iného - tentokrát pána Ničnájdera.

Na programe v kraji najčistejšieho vzduchu na Slovensku boli okrem ďalšieho sprievodného programu dve túričky. Naše lokálne zlatíčko Lienočka sa o nás opäť exkluzívne postarala, avšak aj my sme sa snažili o ňu :D Mimo vo vitálku nás pre zmenu privítal originál našou kmeťovskou domácou (ktorú som tam kedysi z vďačnosti posielal), vraj aby sme sa cítili ako doma. Kúpele vraj pamätajú lepšie včerajšky, aj prázdnejšie boli ako obvykle. Nuž ale hádam to ešte rozchodia, večná by bola škoda zavrieť toto miesto. Veď vôbec to nie je zase až tak zlé: okolitá príroda je stále grandiózna, kúpeľná kuchyňa tiež na úrovni, jašter lesný duch monster príšera predsa straší až o kus ďalej v Bukovci... No poďme ale už k tej turistike.

Deň túry 1: Štós, kúpele - Zbojnícka skala - Kloptaň - Mníšek nad Hnilcom (~ 18 km; +1000 výšk. m)


Od poslednej návštevy sa nad kúpeľmi za necelý rok trochu vyťažilo a stále sa ťaží. To bol hneď na začiatku jediný temný moment celej túry. Inak všetko kúlové, prevažne v prostredí fajnových hustých jedľosmrečín. Vonku bolo ťažko jarno, no po prvej hoďke začalo zákerne pribúdať ešte neroztopeného snehu z pomerne štedrej zimy. A tak to v okolí Zbojníckej skaly a Kloptane miestami vyzeralo aj takto:


Miestami po pás, tak ale čo už, nie každý odhad je správny a aj dobité krvácajúce nohy od haluziny pod snehom občas musia byť. Na jednom mieste som sa dokonca tak zakliesnil do podsnehových konárov, že keby som tu sám, tak sa odtiaľ prisámvačku ani nedostanem. Inak Zbojnícka skala a Kloptaň, veľmi príjemné kopčeky a so svojimi potenciálnymi 270-kilometrovými výhľadmi významné aj pre diaľkové fotkárčenie, tak aj preto bolo dobré si to tu omrknúť.


Potom už sme sa len spustili dole do doliny (hladovej hnileckej). Sneh zrazu po sto výškových z ničoho nič zmizol a znova bola čistá jar, aj so snežienkami pod Hutnou hoľou vo výške 900 metrov. Na samý záver určite neuškodilo ani toho trocha šprintu k autobusu, lebo veď sa nám to z nekonečných lúk povyše Mníška zdalo, že škoda nevyklusať, keď to je tak celkom blízko.



Ďeň túry 2: Štós, kúpele - Smolnícka Huta - Smolník - Štóske sedlo - Štós, kúpele (~ 11,5 km; +550 výšk. m)


Druhý deň trošku voľnejšie, bez hlbokých zimných prepadlísk, ale zato rovnako krásne. S jarným slniečkom na plechovej oblohe, s ožívajúcou prírodou a silunaberajúcimi vodnatými zurčiacimi potôčikmi.


Na hornom konci pri vstupe do Smolníckej Hute nad cintorínom vymeditované leháro medzi šafránmi s krásnou kompozíciou bohomzabudnutej dedinky. To bolo absolútne nádherné.


Vzápätí po znovurozchodení sa síce trošku asfaltovania po hradskej do Smolníka, lebo trafiť poriadnu lesnú cestu sa nezadarilo. Ale nevadilo. Obedná polievočka v bývalom kráľovskom banskom mestečku tiež potešila, aj s plnými bruchami sa ale išlo v zásade fajn cez rozľahlé lúky nad dedinou až ku kaplnke v Štóskom sedle. Okrem nej sme trochu hĺbavo zamyšlienkovali a zakeškovali aj pri tunajšom pekne upravenom prameni. No a posledná polhodinka nazad do kúpeľov už bola len v totálne regeneračnom rytme. Akurát ešte raz škoda tej podľa mňa nepotrebnej ťažby, čo sa nad kúpeľmi objavila. Aj napriek drobným "nedorozumeniam" mal ale všetok strávený čas v kraji Mantákov (s veľkým M) tie správne grády. Tešíme sa znova nabudúce!

Komentáre