Veľkofatranské déja vu, alias príslopské ochkanie, lysecké odolávanie (1 – 2 Máj 2017) 
21.máj 2017, 15:55

Už v prvé dni roku na ďumbierskej dvojdňovke sme si predbežne sľúbili aj nejakú jarnú túričku. Nakoniec to vyšlo na začiatok mája a pán Šulín dostal pri výbere destinácie jednoducho óbergeniálny nápad.

Poďme prespať na Príslop, do kolibky. Nie je treba vôbec pochybovať, že som sa tejto myšlienke vyslovene potešil, pretože tunajšie končiny sme si na hrebeňovke pred dvoma rokmi obaja doslova zamilovali. Do posledných minút dokonca teraz visel vo vzduchu útok na štvor- a viacčlennú posádku, čo sa nám s Palikem ešte nikdy neprihodilo. A ani tentokrát, na štarte napokon stála zase "len" trojka: zobrali sme s nami tentoraz trošku skúsenejšiu generáciu. K exkluzívnej lokalite prischla mne úloha naplánovať nejakú túričku, napokon sme to na tie dva dni rozpísali takto...

Na sviatok práce sme zaparkovali v Konskom (našťastie názov ďalej nepokračuje) a následne sa poriadne narobili do strmáku za Nolčovom, ktorým sme vstúpili do hory. Chvíľku sme hľadali správny smer, Pepíci dole v priľahlej chate už ale škodoradnostne vykrikovali, že stredom presne do toho najstrmšieho svahu je to správne. A vraj to bude takto stúpať tak dve hodiny. Ono úplne svinsky najstrmšie to bolo hlavne na tom začiatku, nerozbehnutý, v páliacom Slnku a v plnej poľnej s plnými fľašky ako bonusmi som si chvíľu myslel, že tam zanechám ducha. Našťastie postupne sa briežok predsa len trochu zmiernil, aj do lesa medzi stromy sme vbehli a aj nohy si zvykli lepšie prepletať. Na Nolčovskej Magure sme sa zložili, pohodlne sa usadili na podivných pôdnych tvaroch a otvorili dlhoočakávané ... PIVO ! Absolútne fantastické veci sa tam diali, pretože bol nádherný deň bez jediného mráčka. A to bola ešte samotná príslopská scenéria pred nami. Záverečnou hodinkou šlapania na ceste k nej sme si pripomenuli miesto môjho prvého medveďovidenia a už v družných debatách v okulahodiacom tradičnom miestnom lúčnato-rovinatom teréne sme sa doteperili do sedla. Kolibka stojí, ešte o trochu vytuningovanejšia než pred troma rokmi, pribudli napr. matrace. Neubudlo ale nič, ani kúsok genia loci nebol stratený, naopak sa ešte utužil. Požičali (kúpili) sme si trochu dreva, rozložili ohník, napichli fajnové špekouny, otvorili druhé orosené... Potom vyšli hviezdy, ohník horel a debaty boli dlhé a zaujímavé. Príslop nám opäť pripravil preparádny večer.



Na druhý deň bol v pláne útok na Lysec, ktorý sme v 2015-om boli nútení vynechať kvôli búrkovému sklzu. Tak reku skúsime teraz. Hrebeňom opačným smerom, zo začiatku zase riadne strmo na Chládkové a potom Kľak, kua veď až takéto to vtedy nebolo, či?! Vymenilo sa žiaľ ale počasie. Už pred úsvitom trochu spŕchlo a od rána celý čas visel dážď nad nami, pretože front sa blížil. Napokon nás chytil pod Kľakom za Kľakom a sprevádzal skoro až do konca dňa. Síce trvalý, ale nie veľmi silný, takže dalo sa za pomoci vodných stĺpcov v pohode šlapať. Lysec však v ten deň nakoniec zase odolal, špinoš! Prišli sme po Jarabinú, kde sme sa staršinu Paliho opýtali, ako na tom je, pretože predsa len už je za tie roky uchodenejší než my tridsiatnici a ešte mal pred sebou šoférung naspäť k nám na dolniaky. A tak sme v toto bode zvolili predčasný ústup do doliny, na psychike akiste nepomohla ani daždivá realita. Nevadí. Keby sme sa nerozhodli putovanie po svojich skončiť v Sklabinskom Podzámku, neuvideli by sme predsa ťažného svalnáča a zrejme neabsolvovali fajnovučké kúpele v príjemne vychladenom potoku.



Tak a už len busom k autu a autom naspäť hajde domov. Opäť to bola horská mágia správnych zážitkov, hoci sme tentokrát nesplnili všetky uvažované ciele. Tie ale nie sú tak dôležité ak sa topíte v mori pohody spoločnosti okolo vás. Takže vy všetci čo ste odmietli, môžete si zase raz plieskať kotrby o stenu!


► Trasa
Podhradie-Konské -> Nolčovo -> Nolčovská Magura -> sedlo Príslop (nocľah) -> veľkofatranský Kľak -> Jarabiná -> Sklabinský Podzámok (cca 27 km; +1550 m)



► Obraz

Komentáre