2 v 1 okolo Turca (8 – 11 Jún 2015) 
16.jún 2015, 21:34

Mesačné balenie kufrov spríjemňovali priebežné rôzne vratké výhovorky ostatných potenciálnych uchádzačov o stokilometrový masochizmus. Stany, chaty, medvede, kondičky, univerzity, školy, prázdniny a dovolenky mali jedno spoločné – boli pre ostatných prekážkou. Nočný štart v rýchliku Poľana (a aj neskorší finiš v buse cestou domov) sme tak absolvovali v tradičnej dvojici s pánom Palikem Šulínom. On samozrejme totálne odfláknute nepripravený s poloprázdnym batohom, ja so zabudnutou rannou kávou doma v chladničke. Nevadí. Chutila výborne aj po návrate naspäť domov :-) Kofeín sa nám nepodarilo zohnať ani po ceste uprostred noci vo zvolenských staničných automatoch, takže sme vlastne hneď od začiatku boli skúšaní čo to dá.

Skoré ráno v Starých horách postihlo presne 50% výpravy (tých starších) v mdlobách z prebdenej noci. Pritom hneď na úvod tu bola lahôdka v podobe Krížnej, ktorá sa tak pre tých čo nemali zvonček na krku zmenila tak trocha na Krížovú. Cestu. Dopadlo ale bez väčších kríz a už cca o deviatej sme zoširoka na pokožke absorbúvali krátkovlnné slnečné žiarenie na hrebeni Hôľnej (Veľkej) Fatry. Ja osobne mám okolité krížňanské perspektívy veľmi rád, asi aj to pomohlo. Nasledujúci pohodičkový úsek cez najväčšie kopce pohoria bol ideálny, presne tak ako si predstavujem pondelkové ráno. Pauzičku na obed a napokon aj krátku popoludňajšiu siestu sme zvolili pod Suchým vrchom (štvornitový salaš na parádu!), až po čase sme sa odlepili doraziť úvodnú etapu skrz Ploskú pod Borišov. Cestou sa ešte Šulín spýtal podploskovského báču na žincicu, že či náááhodou nemá, ten ho slušne poslal do r*ti a išlo sa ďalej. Inak už nič zaujímavé (okrem všadeprítomných horských scenérii pochopiteľne!), vyhli sme sa búrke severovýchodne a dorazili do tábora. Pôvodne istý večerný výšup na Borišov sme pre istotu odložili kvôli neistému počasiu, že pôjdeme ráno. Našli sme teda miesto na rozloženie stanu pri necpalskom salaší pod Borišovom, a...asi dve hodiny sme viedli búrlivú diskusiu o medveďoch, medvediciach, medvieďatách, ľuďoch, kontajneroch, biotopoch, jedle. Však to poznáte, také tie klasické bobky v gaťoch z prítomnosti a správania medveďov :-)

Búrlivá diskusia zrejme predznamenala aj nasledujúce ráno. Spod stanovej (s malým s) ochrany sme sa vyhrabali s trojhodinovým sklzom, lebo ráno nás spláchlo. A pre istotu dvakrát. Vlastne trikrát, lebo spláchlo hádam aj mýty o medveďoch, keďže v noci žiaden na akciu neprišiel, celú dobu jediným medveďom a likvidátorom v stane bol nad ránom chrápajúci mister Palike :-) A verte či nie, bolo to zároveň poslednýkrát, čo sme počas avizovaného búrkového týždňa čelili nebeským krhlám (zrážky, nápadne pripomínajúce nedobre zavretý, kvapkajúci vodovod, do skóre nerátam). Na rozcvičku sme hneď zrána vybehli na vynechaný BoriSHOW – postdažďové výhľady eňo ňuňo, ak ste práve netelefonovali a sústredili sa, NEmohli ste napr. v klídku dovidieť jak siebie bardzo wczesnye połskie turysty na Babej Gore sztelowaly przystroje okułarowe dła dokuka dałniego. Obzreli sme si z borišoffskej vtáčej serspektívy aj parametere našej ďalšej púte, akosi som aj tušil, že už hneď dnes to nebude ono. Nasledovali raňajky a potom už lesná cesta po veľmi nepríjemných vrcholoch, vrcholkoch, vrcholčekoch a vrcholčíčôčkoch v turčianskom hrebeni VF. Plánovanú zachádzku na Lysec sme vynechali kvôli ráno nabranému sklzu. Náznaky prvej krízy (minimálne mojej) sme zažehnali až pri prameni (milujem pramene!) tesne pod Jarabinou, hore na nej sme obzerali búrku na opačnej - liptovskej vetve veľkofatranského hrebeňa. Celkom blízko, ale rande si s nami nedala, išla si svojim smerom. Kdesi pred VF Kľakom sa mi obloha začala nepozdávať zase, tentokrát to aj bolo vážnejšie, lebo nová centrála hromobleskov vznikla hádam ani nie kilometer (vzdušný) za našimi chrbtami. Lenže ja a Šulín sme už za tie dlhé roky akosi známi tým, že odpudzujeme mraky (možno smradom z hrebeňového prepotenia) a aj táto už-už prietrž si to nakoniec rozdala presne opačným smerom, než sme my mali našliapnuté. Takže toto bola posledná reálna situácia, kedy sme mohli zmoknúť, samotný vrchol Kľaku i celý zbytok trasy sa už niesol v duchu príznakov úpalu, resp. faktorovacieho natierania. Čiže aj po tomto štvordňovom tripe stále čakám, kedyže už sa to na nás nejak obludne vyleje (hoci nechcem zakríknuť). Nocovali sme v prenádhernom prostredí nolčovského Príslopu a...viac k tomu hovoriť nebudem, treba ta proste ísť, správny tulák tu nájde jednoducho fakt všetko čo potrebuje. Aké nenápadné, ale úžasné miesto! Pred zaľahnutím bola inventúrovacia párty s dolikvidúvaním zásob, lebo už o niekoľko hodín nás čakal dotyk civilizácie aj s nákupom.

Veľmi skoré ranné vstávanie v tretí deň dalo zabrať, prebralo nás (mňa určite) až kdesi na Nižnej Lipovej. Moje prvé zmysluplné slová dňa zneli: „Medveď! Dvaja!“ Fešáci sa ale upratali do lesa skorej než som stihol nabiť Canón na krku a nezostal po nich ani len ten smrad. Smrdel som stále len ja, tretí deň bez sprchy (či smrdel aj Šulín, neviem, nevoňal som ho). Takto v závane sme sa teda doklepali do Krpelian, veľice dobre známej to pre nás dedinky. Pozdravili sme miestne tety predavačky, vo vlaku do Strečna trocha podebatovali s miestnym ujom turistom-kecálkom, dali nejakú tú kofolu a medzi tým všetkým chystali gebule i chodúle na druhý tisícvýškovometrový výšľap – teraz už na hrebeň Lúčanskej MF. Tesne pred jeho začiatkom som si ešte z pasie pridal 20 minútiek po zabudnuté palice v strečianskom suprmárkete a išlo sa. A tak sme stúpali a stúpali a stúpali, až sme vyšli na hole. Sily byly, hole boli holé (len pár stretnutí; tiež celkovo minimum turistov) a počasie asi ako v pekárni. Búrka v diaľke smerovala ako inak opačnou trajektóriou než naše vibramy. Martinky boli fakt feľmi príjemné, medzi Vidlicou a Veterným som to exhibične rozbalil naboso. Až na ten smrad pri vyzutí (zakiaľ si nezvyknete), vrele odporúčam!!! Rozhodli sme sa, že to v tento fajnovučký deň potiahneme až na Hornú lúku, čo je nepísaný hraničný kopec na pomedzí hôľnej a lesnej časti LMF. Až tu sme teda vykonali všetky potrebné úkony na ukončenie etapy a v spacákoch sme rozkúrili tesne po výbornom hrebeňovkárskom západe Slnka.

Ráno #4 som mal zase taký ten blbučký dojem, že som sa nevyspal (opačný dojem som nemal ani raz). V priebehu dňa sa čierna čiernota zlého pocitu naplnila. Kríza tisícekrát horšia ako stredného veku na mňa prišla niekde za Úplazom. Nechcel som priznať, ale nepomohlo ani nadávanie na stúpanio-klesania. Zázrak nastal asi vtedy, keď som si na Jankovej vymenil ponožky. Vzduch bol akoby hneď sviežejší a krok istejší. Na Skalkách som už cítil, že najhoršie je za mnou. Šulínko medzitým upaľoval ozlomkrky a pri občasnom stretnutí mi nezabudol pripomínať, že on má formu ako na olympiádu :-) Nejak sme sa ale touto menej záživnou časťou LMF prekusali a sadli na obed vo Vríčanskom sedle. Tam som ja (Palike až doma) nevynechal intenzívne odkliešťovacie procedúry, treba na to v týchto končinách dávať pozor, tých malých zmrdov sú tu plné lesy. A tak, ani sme sa nenazdali, boli sme už takmer v cieli. Ešte pred ním ale stála v ceste brutalita na Ostrú skalu. Vlani na jeseň som sa pri zbehu z nej zaprisahal, že opačne nikdy nepôjdem. Tak som sa teraz odprisahal. Posledná kľakácka strmina tiež prepotila, ale už sme tušili, že je to dobré. Sto kliáčov po dvoch fatranských hrebeňoch okolo Turca nám symbolicky na malofatranskom Kľaku kľačalo pod nohami. Bolo krátko popoludní štvrtého dňa pochodu a my sme mali v podstate absolvované, zostával už len hodinový zjazd do absolútneho cieľa na Fačkovskom sedle. Fyzicky výkon z kategórie veľmi slušných, možno až príliš zbytočne dobrý. Keďže sme v pohode stíhali busy do Nitričky a domov, nezostali sme na noc ako bol plán, ale ukončili sme to už o pol dňa skôr.

Vraj mám povedať, čo bolo horšie. Či 100 km Nízkymi Tatrami, alebo týchto. Čo sa týka nastúpaných metrov, rýchlosti pochodu a hmotnosti závažia na chrbte – toto. Čo sa týka obtiažnosti na základe uležaných dojmov, tak asi tiež toto. Najmenej záživné lesné úseky s krátkymi ostrými stúpaniami, ktorých bolo asi milión, mi osobne akosi nerobili dobre, zato vo veeeeľkých dlhých tiahlych nekonečných stúpaniach to bolo mňam. Takže budúci rok na predprázdninovom diaľkáči každý deň minimálne jedna direktka z doliny na Krížnu, alebo Minčol :o)


Péeská:
* Pánu Šulínovi samozrejme veľké poďakovanie. Za to, že je to spoľahlivá a ochotná človečina obdobného horského ducha ako ja. A prijmi, pán Šulín, moje ospravedlnenie zároveň, za moju občasne nevymáchanú papuľu, ale veď ty už vieš že na ňu si proste treba zvyknúť :-) Spešl tenks aj môjmu kolegovi, pánu doktoru Palimu zo SHMÚčka za starostlivé priebežné infošky o pohybe búrkových mračien. Inak povedanô, ani jeden Pali nesklamal a to si nesmierne cením :-)
* Osobitne ďakujeme nebeskej službe za počko. Takýto luxus v nepríjemne predpovedanom týždni je jednoducho miliónkrát neodďakovateľný. Keď si dám v týchto dńoch dole tričko s gacáma, moje štyri hlavné údy farebne vehementne kontrastujú s ostatným zvyškom tela :-)
* Prvú noc som stratil čelovku. Tretí deň som ju našiel pri rozbaľovaní stanu. Takže bez hmotných strát a nálezov, resp. s hmotnými stratami, ale aj nálezmi.


► Parametre trasy (podľa hiking.sk)
Veľká Fatra, turčiansky hrebeň


Lúčanská Malá Fatra
Strečno -> Minčol -> Martinské hole -> Horná lúka -> Hnilická Kýčera -> Úplaz -> Janková -> Skalky -> Vríčanské sedlo -> Ostrá skala -> Kľak -> Révaňské sedlo -> Fačkovské sedlo (~ 45 km; +2800 výšk.m)


► Najvyššie a významné vrchy na trase (okrem iných)




► Obraz


Komentáre