Za matkou Oravcov (22 Nov 2016) 
23.november 2016, 16:15

Orava. Osobitá odľahlá oblasť osídlená osobitými ortodoxnými obyvateľmi. Oravci a Oravky sú, ak náhodou neviete, špecifickí i tým, že majú všetci dve mamy. Jednu fyziologickú a jednu od Boha, ktorá ich stráži na samom vyšnom konci celého ich kraja. Babiu horu. A práve za ňou viedli naše kroky s pánom Šulínom, ktorý túto destináciu odkukal z môjho (tohtoročného) wishlistu, aby sme ju spoločne mohli premeniť na hikingácku realitu. Do najsevernejšieho cípu republiky na samý vrch tretieho najvyššieho (po Tatrách a Nízkych Tatrách) pohoria SR a súčasne úplne najvyšší flyšový kopec nás zaviedla zase raz trošku uderená operácia, kedy presuny ta a späť boli omnoho dlhšie ako sám turistický akt. Pochopiteľne nočný bezsenný rýchlik a vzápätí aj legendárna Orávka ako bonus boli v cene zájazdu. Výzvy však boli odjakživa na to aby sa prijímali, dovoľte nám teda trochu Vás virtuálne zrekapitulovať našu návštevu u oravskej všerodičky. Novinový nadpis by hlásal, že to bolo aj dramatické.

Nočák ako vždy nesklamal. Bol presne rovnako bizarný ako môj ďalší lístok na vlak do pamätného albumu (Šurany -> BA -> Nižná), poprepletaný situáciami aké sa proste nedajú zažiť nikde inde len v nočných vlakoch. A tentokrát bol takmer totálne nezažmúrený, lebo sme obchytili miestenku v otvorenom osvetlenom vozni. Oveľa lepšie to s akým-takým spánkom bolo paradoxne po presadnutí na opradenú plechovkovú Orávku a potom ešte o chvíľočku aj na stanici v Nižnej v štýle na bezďáka a v buse z nej, ktorý nás zaviezol až do východiska šlapaníčka - najsevernejšej dediny SR.
Krátky nákup v jednej z troch či štyroch oravskopolhorských Jednôt, milá pani predavačka predpovedá krásny deň. Veru vyzeralo nádherne aj pri prvom pohľade na fajčiacu Horu v chladnom, ale jasnom ráne. Hviezdoslavova aleja pripomínala viac kúpele Piešťany ako romantické stromoradie, blata zabohato, aspoň že nie hlbokého. Pavol Országh by sa akiste nepotešili ani tomu sajrajtu, čo údržbácki roboši odkaľovali z jeho hájenky, to byl ale hnus velebnosti! Práve od tohto bodu začalo samotné stúpanie na Babiu, na dĺžku cirka rovnako dlhé ako dovtedajšie rozchodenie. Za mostom cez potok Bystrú sa dlhá tiahla stúpačka rozbehla naplno. Lemovaná bola okrem kropají potu aj mnohými oddychovými prístreškami, vydláždenou magistrálou v hornej časti. Ako-tak sme už boli poprebúdzaní, išlo sa celkom fajn. Fúkal pomerne dosť čerstvý vietor, ale dalo sa.
Karty sa ale zmenili v posledných piatich minútach pred vrcholom. Vošli sme do oblaku a oprela sa do nás taká víchrica, akú nikto z nás nielenže nepoznal, ale napriek jednotkovej výstrahe ani nečakal. Po nejakej chvíli sme si začali uvedomovať, že v takom uragáne (odhadol som to okometricky na 100+ km/h) už nejde o fazuľky. Prvý bod krízového scenára bol jasný: rýchlo vyšliapnuť na samotný vrchol, dať jednu archívnu fotku/videjko, pozrieť šípku s ďalším smerom postupu a okamžite bez zdržiavania sa pokračovať. Keď som sa ale dostal k tomu pokračovaniu a chcel vyraziť ďalej, zacítil som na sebe taký náraz vetra, že ma skoro odnieslo z vrcholu dole. Okamžite som si uvedomil, že ja sa tu predsa zabiť nechcem, pán Šulín ma dokročil, chytili sme sa navzájom, skrčili sa a doslova odvliekli svoje telá schovať za kamennú stenu. Rozbalil som digitálnu mapu v mobile, čítam z nej charakter hrebeňa smerom na Malú Babiu horu, zisťujem že situácia je oveľa horšia ako sa zdá. Hneď navrhujem vzdanie sa nádeje naň a čo najrýchlejší návrat po výstupovej trase. To sa napokon aj stalo, po pár minútach sme z toho chvalabohu šťastne boli vonku. Hneď sme zasadli na obed a okamžite si uvedomili, že sme urobili nielen správnu vec, ale celkovo najrozumnejší počin za celú našu turistickú históriu. Spoznali sme ďalší živel v plnej svojej sile a vďaka prežitiu sa obohatili o skúsenosť s ním. Tam hore mohlo ísť v ten navonok krásny utorok deň naozaj pokojne aj o život.
Zmenená trasa zostupu bola až po horáreň P.O.H. rovnaká, cestou sme sa intenzívne venovali aj upozorňovaniu protiidúcich turistov na víchricu. Aj nejaké pokusy o chabú polštinu padli, keďže okrem jedného Slováka všetci zhruba desiati evidentne prichádzali z Polsce. Keď bol problém, na jedného som dokonca skúsil rulinu, aby som si potom samozrejme ťukal na čelo. Ale bol som rád že ma po tom vetre nezmasakril ani tento týpek :) Návratová cesta od horárne viedla po zmene programu na horný koniec Polhory. Pekné to bolo, babohorské úpätné zákutia sú úplne fajn: nekonečne vysoké dengľavé smrečiny, krásne trávnaté koberce, strašne veľa potôčikov, a iné. Ale malo to v samom závere jediný malý problém, a to bol asfalt pod chodidlami celých posledných zhruba 10 km. Bez plnohodnotného spánku z poslednej noci a pri bohatej kilometráži nohe tak trochu pripomínali staré rohlíky na strúhanku.
Deň, na ktorý si pri rozprávaniach turzážitkov určite budeme veľmi dobre spomínať, sme ale napokon zavŕšili zdarne. Bol naozaj nádherný a slnečný ako avizovala pani z obchodu, ale bol súčasne aj krutý a temný. To bude na záver tohto rozprávania myslím úplne príhodný paradox pre to, ako si našu premiérovú návštevu "Matky Oravy" zapamätáme.

Štatistický fuckt výpravy: Kvôli osemhodinovke s necelou tridsiatkou kilometrov na nohách som za 40 hodín nacestoval od štartu na Kmeťove až do cieľa na Kmeťove zhruba 890 [!] km (auto, vlaky, busy, vrátane paštikárskej emhádéčky). To asi tiež smrdí nejakým rekordom :D Čo ale neurobíte pre pookriatie svojho tela a ducha, všakže?!


► Trasa

Oravská Polhora, nižný koniec -> Hviezdoslavova aleja -> Hviezdoslavova hájovňa na Rovniach -> Babia Hora -> Hviezdoslavova hájovňa na Rovniach -> Vonžovec -> Oravská Polhora, vyšný koniec (27,7 km; +1210 m)


► Najvyššie a významné vrchy na trase



► Výrok akcie
"Uwaga, wiatr k*rwa fajny! "
(takúto núdzovú frázu sme si pri zostupe z vrcholu zosmolili ako varovanie pre ešte len hore sa štverajúcich Poliakov)


► Obraz


► Obrazozvuk

Toten foťák mi kvôli víchrici nechcel snímať dlhšie než len pár sekúnd dlhé videá :/





Komentáre