Čože je to štyridsiatka, aneb po kolená v turistike, neboli tma (8 – 9 Sep 2016) 
09.september 2016, 21:41

Otrepané-ošúchané, ale ľudské hranice sú na to, aby sa posúvali. Tak sme sa rozhodli posunúť i tie naše. S mladším Vĺčkom sme sa tentoraz rozhodli neabsolvovať nejakú dlhú viacdňovku v plnej poľnej tak ako vlani na rozlúčku s letom, poriadna porcia kilometrov nás ale čakala aj tak. Tohtoročnou našou alternatívnou dlhou šlapačkou sa stala turistická 24-hodinovka, ktorej cieľom bolo uraziť čo možno najviac a súčasne s čo možno najmenšími následkami. Rešpekt pred takouto úplne špecifickou akciou bol samozrejme z mnohých dôvodov (dĺžka, čas, kumulatívna únava, 12 hod. v noci, ...) odpostatnený. Na sebatrýzniace zdolávanie vlastných limitov sme si vybrali slovensko-české pohraničie. Plánovali sme začať niekde pod hrebeňom Javorníkov, následne sa v nočnej časti vyšupnúť naň a plynule pokračovať severovýchodne na Kysuce...pokiaľ to až (ne)pôjde.

Musím povedať, že pred štartom takéhoto sado-massa som sa potreboval nastaviť na nejaký zvrátený režim. Mám strašný dojem, že aj kvalitná vymeditovaná šlofhoďka naobed vo vlaku bola velepriaznivá. Oči som v ten deň celkovo poriadne rozlepil až na štarte, dovtedy som šetril doslova každý krok a každý nádych. Napokon sa mi vidí, že sa to s mentálno-fyziologickou naozaj podarilo a vyplatilo. Z predštartovných špecifík takéhoto výpadu spomeňme paradox, že batoh je čo najmenší a "prázdny" ako na turistiku ešte nikdy, na nohách nie sa vibramke lež bežecké tenisky, v zásobách žiadne rohlíky a paštéky lež kopa energohovadín ako pre zajačika Duracella. Pár hodín pred som využil žolíka známeho i neznámeho na telefóne a z publika pozbieral dáke rady dvoch naslovovzatých, takže guruovia moji Duško a Julliet, ešte raz ozaj dzíky boa!

Teraz už ale k samotnému martýriu. Plán sa začal plniť poctivo, o 17:25 sme začali tlačiť zadky z Panštiny na Lazoch pod Makytou. Ležérne tempo od začiatku bolo tiež premyslené. Žiadne odpalováky, ale naopak niečo ako slaďáky na teplákovom bále. Na hrebeň sme to ale aj tak vyliezli s polhodinovým náskokom, nepochopím. Hrebeň Javorníkov má jednu velikú výhodu, a to že je pomerne rovný, až na jednu-dve výnimky žiadne strmáko-padáky medzi vrchmi. Vlastne aj preto sme ho vybrali, na prvú akciu takéhoto druhu výborná lokalita. Noc sa do nás oprela, bolo teplo, strašne pekné hviezdne nebo a kilometre zo začiatku celkom ľahko pribúdali. V chate na Kohoutce krávo sme dokonca neplánovane stihli aj večeru, doplnili zásoby pre ďalšiu pasáž, ideálny vývoj ideálneho scenára! V hore sa medzitým okrem z tmy zopár blikajúcich očiek v podstate fakt nič zaujímavé nedialo. Tma bola stále, trasa ubúdala, kiláky pribúdali, žiadne stavy a problémy. Tak sa vás pýtam: čo to je?!? Minuli sme postupne viaceré divoké párty na Kohoutce prase, Stratenec s rozhľadňou, mini aj maxi Javorník, čoby najvyšší bod na trase. A dakde za ním to prišlo! Kríza! Telesná! Jančiho nohe sa rozhodli protestovať proti, ako by povedal ktorýkoľvek dedinský klasik, týmto vašim drbnutým nápadom. Nepomohol tomu rozhodne ani asfalt na zostupe za hrebeňom do Makova. Navyše začala byť riadna kosa, lebo kysucké doliny sú v tomto samozrejme inde. Musím sa nechvalne pochváliť, že som nemal žiadnu mikinu (na dlhý rukáv iba ľahkú protidažďovú vetrovku) a vôbec ani žiadne dlhé gace, to lebo som si myslel že z hrebeňa zlezieme až dávno po svitaní. Ale bolo to napodiv menšie utrpenie ako som si začal uvedomovať, zatiaľ čo Vĺčik si práve v kríze prechádzal najhlbšími delíriami. V Makove, kam sme dorazili krátko pred štvrtou, som bol ale beztak pri pohľade na situáciu aj ja neoblomne presvedčený, že si treba nachvíľku do východu Slnka "oddýchnuť", rozumej nasadnúť na akýkoľvek autobus akéhokoľvek smeru a vystúpiť až na konečnej, nech to bude kdekoľvek. Tak aj bolo a zrazu sme sa po hodinke cesty ocitli v architektonickom skvoste Kysúc - vlakovke v Čadci. A to je vlastne aj koniec príbehu, pretože megaloman Ján tu definitívne podľahol bolesti, koleno to proste nevydržalo a nič iné ako predčasná cesta domov nemalo význam. Tak sme išli a preto tento report vzniká skôr ako všetci očakávali.

Samozrejme napriek trpkému neúspechu to bolo celé fenomenálne. Prehikovať celú noc sa obyvkle nezvykne, takže svoje právoplatné miesto na výslní hovadín táto akcoška určite mať bude. Napokon sme za 10,5 hodín urobili cca 38,5-39 km. Maratónska hranica, ani dušička päťdesiatky a potom to všetko navrch teda neboli naplnené, ale ... napriek všetkému to bolo aj výkonnostne celkom pozitívne. Dokázali sme na bezmála štyridsiatich kilákoch udržať aj nejaké tempo okolo 4 km / hod, mne osobne sa išlo celý čas úplne v poriadku a bol som na tom možno až nečakane dobre aj pre ďalšie pokračovanie. Polstovka by zrejme za priaznivých okolností zrejme určite padla, možno aj 60-ka, možno ešte viac, možno koľko? Nebuďme ale kvantitativisti, ale kvalitári. Malo to proste punc, drajv, šťavu, gule aj v tom čo reálne bolo. A vôbec nevylučujem, že to príde zas!

Hľadajte seba sa a búrajte limity svoje si. Keď nájdete a zvalcujete ich, tak " TO " zistíte. Je to krásne.


P.S.: Foťák extra som so sebou z logických dôvodov nemal, dáke dokumentačné fotke sú (len) v onlajne na Twitteri.


► Najvyššie a významné vrchy:



Komentáre