Nízke Tatry hrebeň 2.0: rozšírené hlásenie o nadruhýkrát naplnenej výzve.  
12.jún 2014, 22:08

Začiatok mája, píšem sms: "pýtaj povolenku od šéfa a od ženy". Samozrejme nikomu inému než pánu Šulínovi (pravým menom údajne Pali), s ktorým sme NT páchali už pred dvoma rokmi. Vtedy to do samého konca koncov na Donovaloch nevyšlo, lebo...sme nemali čas. Teraz bol plán v prvom rade taký, že to treba potiahnuť až do končeka. A v druhom rade taký, že to bude v pohode, aby som sa stihol aj obzerať okolo seba, keď zrovna nebudem(e) v lese. To pre istotu, aby som sa nerozbil tak, ako druhý deň na 35 km štreke predvlani, s poslednými 10 km bez vody, v sadomasochistickom polome a v spoločnosti dvoch hrdinských Pepíkov, pri ktorých sa mi nožík vo vačku otváral. A aby som následne tretí deň nemusel kvôli totálkovej dehydrácii a únave hľadať druhý až sedemnásty dych. Lenže nakoniec to bolo celé úúúúúúplne ináč. Bolo to famózne, geniálne, výnimočné a fascinujúce !!!

Pán Šulín (ďalej aj p.Š.) nič nepovedal, len, ako postupne vysvitlo, so sklopenýma ušáma a kapesničkom v ruke ukázal správu mandželke. A tá...sa potešila, že aspoň bude mať od starého kľud učiť sa na štátnice. Základ bol položený, cieľ jasný a dátum po určitých korekciach postupne tiež. Na rad prišla ďalšia esemeska, tentokrát hromadná pre ďalších potenciálnych záujemcov. Našli sa napokon dvaja seriózni, ostatných buď zlomila pracovná zaniteresovanosť, dešpekt, prílišný rešpekt, alebo bobky v spoďároch. Začiatok sme teda dva dni po Dni detí obstarali ja a p.Š., cestou sa ešte mali pridať dva ďalšie živočíchy: druhý deň Vĺčik, tretí Macko.

2.6. som ani nevedel kde mi hlava stojí: noc predtým v spacáku na zemi, kočovanie západným Slovenskom (aspoň som potrénoval), štátnice a iné malichernosti postupne z krku odpadli, pobaliť som sa našťastie stihol na počudovanie celkom friško a rytmicky. A už keď som dosť rozbitý z celého dňa zhasínal hviezdičky nad chalúpkou že si aspoň do tej štvrtej trocha oddýchnem, zvoní o jedenástej telefón. Šulínove bratislavské srandičky, že vraj "som si zabudol trekové topánky, choď mi k našim po ne a zajtra mi ich dones do vlaku", alebo čo. Čo už mi zostávalo...

Zostávalo mi aspoň voláke fajnové víno 3 deci za 20 éčiek zo štátnic, lebo oponent neprišiel (chavalapánubohu, lebo by som sa za štátnicu hanbil ako svorka divých dingov, nielen ako pes). Tak sme so Šulínom vo vlaku hneď z voleja ovoňali a pripili zároveň na úspešný priebeh blížiacej sa výzvy. Až konečne, po štvorhodinovej ceste najpomalším rýchlikom na severnej pologuli, sme stáli na štarte, na temnom (počasie pochúrno-zamračené a veľa opálených spoluobčanov) námestí v Telgárte. Obed, nákup, a ideme nato. P.Š. vybral na Kráľovku tentokrát zelenú, že vraj tú som ešte nešiel, a aj tak červená bola zasypaná popadaným drevom. Tak mu to u mňa tentokrát prešlo. Aj začiatok pohodička, však jemný dáždik tiež super, aspoň nebolo v strmine na hrebeň až tak teplo. Ale houby, orosená kosodrevinka pred Kráľovou skalou už čakala na svoje prichádzajúce obete. Do histórie sa zapíše hlavne moment, keď sa kolega vybral uľaviť a miesto jedného prúdiku z neho vytekali ešte dva ďalšie vodovody. Aj moje tri pády typu "ako kabela" si rozhodne nájdu miesto v análoch. To len na ilustráciu, ako to tam vyzeralo. Za kosovkou bolo ešte treba vyštverať sa 300 výskových na Kráľovku, priznám sa, ani neviem či som bol viac mokrý ako spotený, takže asi bolo jedno čo sa pred pár minútami odohrávalo. V núdzovej izbe na vrchole sme dali čosi o čosi suchšie na seba (nebolo toho veľa) a pre istotu som sa opýtal Šulína či to tu nechce dneska zapichnúť. Nechcel, a museli sme ešte tri hoďky šľapať. Našťastie ďalšie ovlhnutie sa nekonalo a so západom slnka sme sa doterigali do domčeka na Andrejcovú. Samozrejme celú cestu sme striedali otčenáše so zdravasmi, len nech tam niekto je, nech je drevo suchô a nech je zakúrenô a tieto ďalšie srandičky. Všetko bolo, čistý luxus, kľud ako sviňa (dokonca chrápal len Šulín), takže chalaniská z Prievidze klobúky-čapice dole a velké díky! V noci sme síce museli mať službu a každé dve hodiny udržiavať ohoň v nablýskaných a po novote voňajúcich péterkách, ale my radi, z vďačnosti. Konieckoncov v stredu sme mohli pod spacákmi potiahnuť, lebo prienik s Vĺčkom bol naplánovaný len kúsek od Andrejcovej až okolo 13:30.

Nábor tretieho explórera na druhý deň, už našťastie v lepšom počasí, prebehol podľa plánu. Šulín tam v Priehybe ešte chvíľu pofrajeril, že bez batohu je do každého kopca rýchly ako šíp (aj bol!), prehodili sme pol slova s VitalCity tímom trénujúcim na stíhačku a hybali sme ďalej. Chudáka Ďuriho hneď po príchode na hrebeň čakala namlsane ostrá šichta na Kolesárovú. Ale zvládol. Zvyšný úsek až po Ramžu som nikdy nemal rád a potvrdilo sa to, a aj z tváre kolegov bolo čítať únavu. Tentokrát sme síce nekufrovali a nepridali dve hoďky naviac ako pred dvoma rokmi, ale na konci dňa sme aj tak boli radi, že sme radi. Chystajúc drevo do kachiel sa v pozadí zjavila skupina lesných mužíkov na čele s grandpapom. Ukázalo sa, že ide o pána profesora, ktorý je s Ramžou spätý celým telom až do špiku kosti (staval, prerábal, stará sa dodnes), aj s jeho kysuckou triedou na koncoročnom výlete. Dobré bolo, že pribudlo viac lacnej pracovnej sily na štiepenie dreva. Horšie bolo, že nočné konzervovanie sardiniek nedávalo veľmi slušné vyhliadky na dobrý spánok. Čo už, červený koberec v Kempinskom niekedy nabudúce. Večer bol dobrý, čo to sme popiekli a zjedli, čo to skydlo do ohňa ešte pred dokončením. Ale celkovo fajn, a aj tá noc bola nakoniec celkom v richtigu. A ani zima nám nebola, gazda kúril pravidelne ako za mladi.

Krámy sme z Ramže na tretí deň ráno odpratali prví a skoršie než bol plán, keďže už bolo chvíľu jasné, že pôvodne štvrtý a posledný člen posádky nepochodil s výhovorkami u šéfa, a tak sme nemuseli čakať na jeho bus na neďalekej Čertovici za siedmymi horami a siedmymi starými polomami. Kúsok pred príchodom na Čertovicu sa od skupinky oddelil včera prídený Vĺčik a začal spriadať nejaké plány. My sme so Šulínom zatiaľ ohovorili jeho nafigu kúpené a nerozchodené topánky. Žiaľ, otlakový problém bol až taký závažný, že Juro bol po ani nie 24 hodinách, nútený kapitulovať. A nepomohol mu ani výkrm na Čertovici, ani psychologicky nečakané príjemné spestrenie v podobe pelotónu cyklistov z Okolo Slovenska. Chlapci sa až tak ponorili do diania pretekov, až im nevadilo, že im medzitým začalo z neba voľačo mokré padať do otvorených batohov. Našťastie prehánka bola kratučká a jej vodnosť tak nevysoká. Od Čertovice teda zostala v hre už len tradičná dvojka: ja a p.Š. So zvyšnými nástrahami dňa sa náš tandem pohral bez problémov, aj keď tá flašková 12-ka od dobrej duše v kosodrevine po ceste mi behala hlavou ešte pekne dlho. Pevne však verím a nezlomne dúfam, že si našla svojho zákazníka v podobe chalaniska, ktorý úsekom prechádzal chvíľu po nás s podozrivo dobrou náladičkou. Štefánička, vraj, aj bez kalamitne strhnutej strechy, funguje na výbornú, tak hovoril. Neklamal. Na MRŠ-ke s teplou stravou, sprchou a giganticky príjemnou atmoškou bolo ako inak bombasticky, aj keď večeru som do seba celú nevopchal. Vedúci ma ešte v ten večer zachránil zapožičaním prituhnutého lepidla, lebo moje pätročné trekovky sa na mňa začali zoširoka usmievať. Tak som im tú hubu zalepil, aby som sa doširoka mohol usmievať prezmenu ja a mohlo sa ísť zvesela ďalej. Pomohlo.

Piatok bol výkonnostne vynikajúci. Okoštovali sme skvostný Ďumbier, obligátne sme zanadávali na železiarstvo na Chopku a za Derešmi vstúpili do úseku, ktorý sme v r.2012 už nestíhali. Hneď na jeho začiatku sme dali krátky míting s kamzičou rodinou a urobili zopár fotiek do spoločného albumu. Do kopcov po ceste sme dvíhali nohy jedna o druhú s radosťou a úsmevom (darmo, dobrý ťahač !!!), pokochali sa hrebeňovými hmlovými meteoefektami, a ani nie o štvrtej už sme sedeli pred noclažniskom na Ďurkovej. Postupne sa pod Chabenec natrúsilo v priebehu (pod)večera asi tridsať ďalších horalov rôzneho veku, pohlavia a národnosti, takže bolo jasné, že nočný chrapot bude absolútne nevyhnutný. Večer perfektný, pohodičkový. Povylizovali sme si rany, niečo hodili do brúch, povymieňali skúsenosti a zážitky s niektorými ostatnými prítomnými, najviac asi s pánom Peťom, ktorý podľa mňa pozná každý kopec od Devínskej Kobyly po Kremenec, takže ja, že vraj vyštudovaný geograf, som si mohol akurát tak pískať a uznanlivo otvárať/držať hubu. Nuž ale časom už treba bolo zaliezť pod duchnu, lebo Šulín naordinoval budíček na štvrtú ráno (v noci), aby o ďalšej štvrtej na Donovaloch stíhal bus domov. Inak len tak mimo misu, chalaniská, čo majú útulňu pod palcom, dosť početnú návštevu zvládli s maximálnym chochmesom a noblesou. A s prstom v nose, vraj 30-35 ľudí je nič, platný rekord je 97. A pre nikoho určite nebude prekvapkom že je ustanovený, ako inak, Pepíkmi.

Posledný deň, posledných 30 km. Počasie sa za tých pätoro dní postupne vyprofilovalo na maximálne luxusné, takže v poslednej etape na nás už drvivú väčšinu pražilo slnko. Prvé ranné lúče a vidina naplneného sna nás pomaličky, potichúčky viedli ďalej. Nezastavila nás ani ostré Košarisko, ani Ochechochuľa, ani zošľap z Prašivej. Medzičas v Hiadeľskom bol tiež vynikajúci, do cieľa 9 km, lenže pred nami ešte výživný Kozí Chrbát a údajne aj polom pred Donovalmi. Takže nie pohodička, brnkačka, ale ešte aj na konci nejaký ten otčenáš za šťastlivý dobeh do cieľa. Kozí Chrbát bol ostrý, ale dobrý. (Majka, ak si to tam na vrchole bola v tej protiidúcej skupine ty a ja som ťa po toľkých rokoch už nespoznal, nehnevaj sa!). Žiaľ o dosť horšie to bolo s tým polomom pár decimetrov pred cieľom. Ja viem že už by aj stačilo, ale ešte raz vyjadrujem hlboký rešpekt skupine násťročných gymplákov z Bánoviec, ktorý ho s prehľadom zmákli predchádzajúci deň do kopca, po tme. Vlastne ani neviem ako, ale zrazu sme sa vynorili medzi chalupami na donovalskom predmestí. Mierne dezorientovaní (hlavné bolo to za každú cenu prejsť) a s cca hodinovým sklzom, ale zdraví. A pred bránou veľkého finišu. Podľa plánu som na posledný kilák opovážlivo vymenil salomony za "lodičky" a ruka v ruke sme to s p.Š. na tie Donovaly predsa len nejako dali. Písala sa sobota, 7. júna 2014 približne pol tretej popoludní. 100 kilákov za 4 a pol dňa, čiže v podstate nič heroické, ale rozhodne s dobrým pocitom a s nenápadným úškrnom na ksichte znamenajúcim radosť a zadosťučinenie po tých všakovakých radovánkach.

Dnes, po necelom týždni, ma stále niečo neskutočne šklbe v ramene. Nie je to nič iné, než ťahanie naspäť do hôr. Za novými výzvami, zážitkami. Pretože to má zmysel.


(Napísané jedným ťahom, nekorigované)


Komentáre