18. jún 2018, 21:15
Čerstvo presťahovaný pán Šuflín po pomerne dlhom nesmelom tančeku na tlejúcich turistických uhlíkoch zareagoval až na mnou jasne až prísne predostrenú ponuku trojdňovky, ktorá na papieri nemala takmer žiadnu chybu. Bola to (ne)prekvapivá, prevažne hrebeňovitá špacírovačka v miestach, ktorým sme to vlastne ja & pán Šulín od istého času (Poľana 2016) dĺžili. A priplánovali sme k tomu aj lukratívny bónus na samý záver samého záverečného tretieho dňa, lebo je známe, že p.Š. bónusy lúbi. To všetko síce naťažko v plnej poľnej, na druhej strane lokalitne a logistične to zdola fakt vyzeralo až pridobre. A pridobrého sme sa dožili priamo tam hore.
Deň 1: Ružomberok, Biely Potok - Vlkolínec - Smrekovica - Skalná Alpa - útulňa Limba pod Rakytovom (~ 20,5 km; +1500 výšk. m)
Na štarte v ružomberskom Bielom potoku tieklo trochu aj vertikálne, ale keď sme sa po prvej polhoďke vydriapali na Vlkolínec, kvápanie definitívne skončilo na celý trip. Akurát škoda, že práve na úseku B.p. -> V. sa išlo najviac skrz (inak nádherné) typické miestne lúky, takže proti vode v topánkach boli návleky zbytočnosťou a po zvyšok dňa sme každým krokom nenávratne čvachtali. Vo vychýrenej drevenej dedine sme prirodzene okukali drevenú dedinu + zasadli k ľahkému obedu s 28 belgickými turistami naľahko. Ptm bol trochu nezáživný úsek na hrebeň, kde sa nedialo nič pozoruhodné okrem toho, že sme asi kilometer zakufrovali a stretli partiu piatich ďalších pútnikov, ktorá v tento deň frčala rovnakým smerom ako my. Súc konečne na hrebeni sa zjavila typická šulínovská „mlha“, miestami s dohľadom do 20 metrov. Ale šlo sa práve dosť lesom, takže až tak strašne to nikomu neprekážalo. Na Smrekovici sme pred posledným úsekom zavelili na olovrant a po ňom nastalo to najkrajšie čo deň dal, cesta cez romantickú Skalnú Alpu a jej okolie. Po nej, už znovu v lese, začalo pribúdať blatka a súvisiacich šmykov, no prežili sme v zdraví až do cieľa etapy na podrakytovskú útulňu Limba. Tá si zaslúži osobitných pár vetičiek, proste famózne miestečko pre každého tuláka a vandráka. Zásoby piva zaberajú cca 50 % objemu vnútorných priestorov stavby, miestna mačka Lima sa rada cigáni, chatár(i) = maximálna človečina, jednoducho toto je presne ukážka toho, ako sa to má robiť a ako to má vyzerať. Dotrepala sa btw. aj oná päťka chalanov, čo sme sa s nimi v priebehu dňa míňali - vysvitlo, že ide o inváziu Nitránčanov, takže sme mali drvivú prevahu.
Ďeň 2: útulňa Limba pod Rakytovom - Rakytov - Ploská - Ostredok - Krížna - Kráľova studňa, horský hotel (~ 21,5 km; +1200 výšk. m)
Ránečko prostredného dňa putovania sme si kvôli priaznivej predpovedi mohli dovoliť posunúť na pol ôsmu. Dohľadnosť sa zlepšila, hoci stále bolo pod mrakom (po celý zvyšok dňa). Ale vôbec nevadilo, naopak, ideálny stav pre deň zdolávania všetkých najvyšších veľkofatranských vrcholov. Spomedzi nich výživný stupák na Rakytov hneď na úvod, hore fučalo o dušu, takže pomerne rýchlo sme sa spratali preč. Dole v južnom sedlom som našiel štvorlístok na prvý kuk, bolo jasné, tento deň bol proste odsúdený byť vydareným. Traverzovačka popod okulahodiaci Čierny kameň až pod Ploskú bola vcelku hravá, v sedle raňajky a prvá piatková spoločnosť ... a zase naši Nitrančani, tušímže pre zmenu šesť kusov. Po jedle sprvu ťažšie, no vzápätí krásny tiahly jemne stúpajúci výšvih na najplochejší kopec Slovenska, lahoda level jahoda. Pod Ploskou z južnej strany stretnutie a rozhovory s oboma tunajšími bačami, nechýbala tradičná ukážka dokonalej práce štvornohých zaháňačov, nad tým sa dá stále žasnúť. Následne nás čakala ešte posledná denná výzva, výšľap na ústrednú hôľnu časť hrebeňa. Napriek pribúdajúcej únave to odsýpalo pomerne rýchlo a hravo a už sme si mohli plnými dúškami vychutnať krásne kvitnúci koberec od Suchého vrchu cez Ostredku, Frčkoff až na Krížnu. Ja naboso, hlava aj nohy poďakovali za túto chutnú lahôdku. Finiš dňa č.2 bol na malebnej Kráľovej studni, kde síce nastali mierne komplikácie s nocľahom kvôli plnej obsadenosti turistickej časti hotela (vrátane 21 Košičanov, pozdravujeme Luciu!), ale vedúci pre nás napokon našiel vytúžené miestečko nadivoko v nevyužívanom fitku, úctivo ďakujeme! Po večeri a príslušných úkonoch sme zaľahli pomerne skoro, pretože do finálového dňa nás čakal budíček o 4:15. Prvýkrát som strávil noc na ležadle, usúdil som, že mäkší variant bude pre hnáty lepší ako podlaha a posledný deň mi dal v podstate za pravdu.
Ďeň 3: Kráľova studňa, horský hotel - Smrekov - Blatnická dolina - Juriašova dolina - hrebienok Ostrej - Lubená - Tlstá - jaskyňa Mažárna - Blatnica (~ 23 km; +1250 výšk. m)
Putovanie z Hôľnej Fatry na Bralnú začalo ešte pred prvými lúčmi Slnka. Smrekovský amfík a okolie veľmi príjemne, potom ponor do lesa a miestami trošku divokejší zostup do Blatnickej doliny. Cestou ale možno naďabiť napríklad na lokálnu pekáreň SNP, zaujímavé miestečko hodné zamyslenia. Mysľou sme už ale stále čoraz viac boli vo výstupe Juriašovou dolinou na Ostrú. Po cca 60 prejdených kilometroch za ostatné dni a ultraskorom vstávaní sme čakali menšie peklíčko. Mýlili sme sa a dočkali sme sa veľkého pekliska. Útrpnou strminou niekoľkokrát potom presprchovaní sme ale predsa šťastne spočinuli na ostrom hrebienku. Hlava i telo boli asi trochu šokované z čerstvo absolvovaného výstupového masochizmu, no na Ostrej to bol aj tak raj. Nuž len poďakujme pánu Bohu, že môže niečo tak nádherné u nás existovať. Posledné stúpanie celej akcie bolo na susednú Tlstú, vybrali sme variant „odzadu“ cez Ľubenú. Sily ale začali zjavne ubúdať, nadával som po každom vystúpenom metri. Záverečný stupák je reálne trošku drsnejší a relatívne krátky, no pri našom existujúcom stave bol skôr prekliate drsný a nekonečný. Telíčka, resp. ich zvyšné fungujúce časti to ale dajak zvládli. Už teda zostal len zostup dole do civilizácie, klesák síce brutálny, ale už sa blížil úplný blatnický koniec, tak to šlo. Neviem si pomôcť, ale Blatnica s tým všetkým čo má v sebe a okolo seba musí byť jednou z najparádnejších dedín u nás.
Excelentné tri dni v krásnom a stále jednom z našich najmenej dotknutých pohorí. Vďaka všetkým, ktorí sa pričinili o to, že to tak bolo a je. Celkom bez váhania konštatujem, že sa do týchto miest kedykoľvek rád budem vracať. Akurát do Juriašovky ma už nikto len tak zadarmo nedostane :-/ :-D