Jednu nedeľu mal Macko na mňa dôležitú otázku. Že mám poradiť nejakú destináciu na turistiku, peknú, žiadny odpalovák, čím východnejšie Slovensko tým lepšie. Neskôr to on sám opísal, že videl ako sa mi v tej chvíli rozžiarili očká. Vyťahoval som bez problémov Slovenský kras a blízke okolie, nevedel som si na základe predostrených požiadaviek predstaviť ideálnejšiu lokalitu. A reku, že či sa nepridám. Vravím, že jedine prvý júnový víkend. Napokon to vyšlo a celá zvyšná posádka si to práve na tento termín dokázala vybaviť.
Navyše ma taký nápad vyslovene potešil, z r.2015 na našej kompletke Slovkrasom s ml.Vĺčkom som mal celý čas na wishliste návrat do štóskych kúpeľov s prioritou tento rok. Tak som oprášil pred dvoma rokmi nadobudnuté známosti a zariadil ubytko priamo tam. Teda, nie ja...to Lienočka všetko zariadila, neskonalá jej vďaka za jej nekončiacu ochotu a aj reálne počiny. Zišli sme sa na štarte napokon štvorka známych i neznámych, každopádne správnych hláv a turisticky nažhavených tiel. Chalani mali káru, tak sme mohli denné porcie plánovať s výrazne voľnejšími rukami.
Deň 0 (presúvací)
Ta ale katastrofa ihneď na začiatku! Železnice zase ukázali svoj "mentál" v plnej nahote. Ale nebudeme sa tým radšej bližšie zapodievať. Zvítali a spoznali sme sa v plnom štvorlčennom zložení, dorazili do kúpeľov o pár hodín neskôr ako sme plánovali, krátka prehliadka štóskeho liečebného areálu, naplánovanie programu, na dobrú noc boli nejaké tie úvodné pivká a niektorým detičkám z výpravy aj úvodná hubová polievka za rušenie nočného kľudu. Síl dostatok, nevieme sa dočkať brázdenia krásneho okolia. Inak, bola v ten deň, zhodou náhod v deň detí, na návšteve v Štóse aj riadna sebranka. Miestny lokálpatriot a exprezident Rudolf, veliteľstvo kúpeľov, nejaká pofidérna nemecká delegácia a ešte Riško - držiak balónikov.
"Je tam detské predstavenie, potom detská disco a pomedzi to Sulík. "(Lienočka v esemeske veľavravne reaguje na otázku či môžeme ísť do reštiky na pivo)
Deň 1
[GPS záznam] Zádiel -> Zádielská dolina -> Bezvody -> Zádielská planina -> Zádiel (~ 20,2 km; +740 výšk.m)
Povinná jazda preparádnym okolím Zádiela sa dostala na program hneď na úvod výkonov. Tesnina osviežila tak akurát, úmyselne zaradená na piatok, aby bolo čo najmenej národa. Nasledoval krátky výšľap sprvu zarasteným chodníkom hore na planinu, počas ktorého sa zrodila aj legendárna hláška, udávajúca tón celého štvordňového podujatia. Dvojdomej pŕhľavy (žihlavy; Urtica dioica) totiž bolo požehnane a neraz sa jej zachcelo zblíženia s nezakrytými časťami našich tiel. Vychodňar bul ale strašne kolegiálny a vystríhal nás, že šebe mame davac pozor bo nas pokriva popeče. V tejto chvíli sme všetci povyťahovali slovníky, ktoré ukázali že 'popiecť sa pokrivou' neznamená nič iné ako 'popŕhliť sa pŕhľavou'. A tak nás okrem Slnka v bombastiš počasí až do konca záťahu piekla už aj pokriva. A v mysli nás peče až dodnes, čo ti peče?! No ale takto popečení sme sa postupne vytrepali z lesíka na charakteristické miesto Zádielskej planiny s príznačným názvom Bezvody. Okrem prestávky tu intenzívne prebiehal lov hmyzov, dominantne kliešťov, pretože predchádzajúci terén bol predominantne ixodesový. Dostal som sa jasne do čela priebežného poradia kanadsko-krasového bodovania s bilanciou 0+4 (žiaden zavŕtaný a štyri chytené lezúce), hmmm, a že vraj cesnak ich odpudí, pche! Lúčky planinového krasu ale boli prenádherné, zakvitnuté, voňavé, zavše sa striedali s lesíkmi a celé to bolo také akurát estetiš. Až sme sa dostali ponad skaliská tiesňavy na výhľadové miestečká. To prvé určite sponzoruje vápencový lom v Dvorníkoch-Včelároch. To druhé je v diaľke síce tiež napoly kameňolomové, ale predsa len o voľačo lepšie. Po vyhliadkach nás čakal už len záverečný zostup strmým južným svahom naspäť do Zádiela. Oskar sa do toho veru pekne výživne opieral, niet divu že miestna vegetácia je na tomto mieste len akéhosi skromnejšieho charakteru. Všetko sme ale zvládli a deň zdarne zavŕšili, upečeni, popečeni a niektorí aj pripečeni. Krátka zastávka v Jasove pri známom kláštore cestou späť do kúpeľov bola už len taký bónus. A kúsok pred domčekom, v miestnej typickej ostrej šikane nás ešte skoro zmároval tunajší linkový autobus. Aspoň sa ale narodila ďalšia okrídlená veta.
"Je*em ti oči! "(promptná reakcia nášho šoféra Miša F. na autobus, vyrútivší sa znenazdajky oproti nám)
Deň 2
[GPS záznam] Úhornianske sedlo -> Hekerová -> Zlatý stôl -> Úhornianske sedlo (~ 19,8 km; +780 výšk.m)
Druhý deň začal prešovským poplachom, prvý kliešť bol zavŕtaný! Doktor Švec však urgentne extrahoval parazita a mohlo sa vyraziť. Cieľ bol tentokrát nie krasový, lež volovskovrchový, aj tie totiž boli poruke. Na začiatok dobre padli príjemné zastávky pri kaplnke v Štóskom sedle a fešnom Smolníku, tieto staré banské mestečká majú dačo do seba. Potom už cesta do Úhornej, ale aj vysoko nad ňu jednou z najexponovanejších, najzanedbanejších a súčasne žiaľ aj najtragickejších komunikácii na Slovensku. Druhej triedy, neuveriteľné. Tretí august 2003 nech už sa radšej nikdy nezopakuje. Paradoxom ale zostáva, že tesne pod vrcholom lokálneho 18%-ho stúpania nájdete miesto, ktoré hladí vaše oči i dušu. Výhľad spod Úhornianskeho sedla do doliny a okolité hradby vrchov totiž patrí medzi krajinársky najatraktívnejšie a nezabudnuteľné. Bol až tak pekný, že sme asi nič krajšie v tento deň už nevideli. Aj keď lúčna Hekerová už hodinku a pol po štarte samotnej túry bola tiež okulahodiaca. Nie nadarmo sme sa na nej schuti vyvalili a vychutnávali ducha miesta. Michal M. ešte našiel ďalšieho zahryznutého nepriateľa na svojom tele, ktorý bol tentokrát mnou odstránený neúspešne (dielko musela dokončiť službukonajúca pani doktorka večer v Štósiku). Ale prežil to a žije asi doteraz. Po Hekerovej sme sa napokon dohodli pridať aj neďaleký Zlatý stôl, najvyšší kopec Volovských vrchov. No ale nebolo to veru nič lahôdkové, pretože okolité lesy sú v pokročilom štádiu drancovania, zvážnice sú v lepšom stave ako úhornianske serpentíny a motorkári a štvorkolkári sa zvesela preháňajú Takže do záznamov len zdolaný vrchol bez hlbšej citovej väzby a cestou nejaké bokovečky ako ukážka lykožrútov, alebo zaparené výhľady na Tatry. Kompenzovali sme krásu čiastočne po túre cestou autom, ešte raz sa zastaviac na úhornianskom megavýhľade. A Mišovia si ešte pred večerou obzreli aj tunajšiu vodnú nádržku.
Deň 3
[GPS záznam] Silica -> Rakaťa -> priepasť Malá Žomboj -> Silica (~ 17,8 km; +370 výšk.m)
So sil(ic)ami na konci
Odubytovanie, omša, odchod z kúpeľného areálu, nuž sa priblížil a začal deň posledný. Na tretí deň sme ale z mŕtvych nevstávali, naopak bol ešte pripravený plán na dorazenie sa: pred nami bola prechádzka malebnou Silickou planinou s bohatými ukážkami krasových útvarov. Autíčkom tentokrát cez celý úhorniansko-krásnohorský tankodróm, s medzizastávkou na oslavný nákup v Rožňave pri príležitosti Fojťovich narodenín a vzápätí ešte jedny kopilotované serpentíny pri výšvihu do Silice. Ešte pred ňou však kratučká zachádzka k ľadnici, pripekalo totiž stále viac, ba sa aj zdusnievalo pred blížiacim sa frontom, takže vítaná chladivá vložka do denného itineráru. Následne ale už samotná tour de Silica. Kým sme si v spoločnosti milého pána farára užívali nečakane zaradenú prehliadku historického miestneho kostolíku, toho času pod správou reformovaných kalvínov, bola nám spred kostola odcudzená narodeninová Mišova fľaška šampanského. Asi si nejaký štamgast doprial v nedeľu na obed, hádam mu sladučké deluxíčko chutilo, nazdravie! Šlapanie sprvu nezáživné pomedzi extenzívne využívané polia, vari až na útechové miesto so studňou pri Jašteričom jazierku. Potom už ale krasové javy začali hustnúť, okolo malebnej Rakate už pekné terény. Po krátkom oddychu za ňou však zhruba trištvrtehodinová skratka cez lesnatý kras nie prílš vábnym starým asfaltom, a to až po upravenú majestátnu priepasť Malú Žomboj - najhlbšiu prírodnú studňu na Slovensku s veľmi zaujímavým chemickým osudom (stojí za prečítanie napr. tu). Za Žombojou poslednú poldruha hoďku turistikovania už len dokonalý planinový kras. Okrem typickej geomorfológie aj so všadeprítomnými hovniválmi a tým pádom i hovnami po pasúcich sa zvieratách. Krajinka je to ale vskutku nádherná. No a potom už bol len koniec našich pútí. Počasie zostalo do konca miestami až priveľmi excelentne slnečné a teplé, prvé frontom indukované búročky nás ako na želanie poobchádzali. Skvelá rozlúčková večera v Plešivci pred nie úplne krátkou cestou domov tiež potešila ubolené nohy. Hlavy nás však neboleli vôbec a ani bolieť nebudú, pretože ponasávali množstvo fajnových zážitkov z pomerne zabudnutého kúta krásnej slovenskej prírody.
P.S.: konečné poradie klieštového bodovania -> Mišo M. 2+2, Dalibor aj Macko 0+4, Mišo F. 0+0. Konečný verdikt: Michal F., smrdíš! Kliešťom určite.
► Obraz (fotograf: vyhlásený paparazz a selfíčkar Mišo M.)