Naše cesty s pánom Šulínom sa v už tradičnom júnovom termíne opäť zbehli a nohe rozbehli, na rade bol obligátny diaľkáč. Ospravedlnenky ostatných boli rovnako tradičné ako aj to, že sme pri nie úplne celkom istom počasí zase nezmokli. Naopak, ale to už predbieham. Tento rok sme plánovali nadviazať na minuloročnú tradíciu, kedy sme na tour okolo Turca absolvovali dve rôzne lokality v jednom tripe. Začalo sa na divokej, ale milovanej Poľane, ktorú si Palike prednostne prial.

Deň 1

Ďerek City -> ZM -> ZV -> DT bola trajektória nášho tentokrátneho presunu na štart tradičného diaľkáču. Spíjemnil ho najmä nákup v perfišných zlatomoraveckých potravinách, na ktoré nedám dopustiť, a teraz už zdá sa ani majster Palike.
Po príjazde na horný detviansky koniec (tzv. Starú Detvu) slnečno, ale rovno nad Poľanou sa zbehol už o 9 búrkový strašimrak. Prechádzka k detvianskej hore krížov a na námestie bola zaiste pekným introm. Ešte krátky autobusík na štartový bod šlapačky s výstupiskom bez pardónu rovno na lúku do trávy a pak už hajde! Andezitové skalné mesto Kalamárka, prvý významný bod na trase, zaujala prevelice. Na dolné skaly vybrali sme pohľady zhora, na horné pre zmenu zdola. Miestne vyrezávané medvede a tátoš za ohradou potešili tiež. Checking počasia hovoril, že búrka ustupuje, môžeme ísť ďalej. S tými medveďmi to bola asi symbolika, lebo len asi desať minút povyše Kalamárky aha ho ľaľa! Malý chutnučký macko, ktorého asi vyrušila blížiaca sa lesnícka liazka, prebehuje cez cestu len asi 30 m od nás. Palikeho medvedia premiéra, keďže tých vlaňajších nezazrel. Ďalší členovia rodiny sa neukázali a nákladiak pomohol preraziť obavu z pokračovania chôdze. O chvíľu vyššie ďalší živočích, srnča si nás všimlo výrazne neskôr ako my jeho, no akurát vtedy keď som vyťahoval foťák, pchhh! V tých chvíľach nám trocha pokvapkalo, ale spustilo sa až keď sme dorazili do bufetíku v bývalom horskom hoteli Poľana. Kúsok za nami skupinka štyroch Trenčanov, tí zmoknutí ako myši, vraj hore na vrchole Poľany (z opačného smeru) aj krúpy. Sme vystihli! Počkali sme na utíšenie dažďa a uskutočnili plánovanú zachádzku na Bystrô. Vodopád po nedávnych búrkach plný vody, krajší ako obvykle, very luxy! Späť v bufete sme ešte stihli nejaké dodatočné občerstvenie a šlehu na zahriatie, dokončili príjemné rozhovory a dovŕšili rozlúčenie s veľmi milými manželmi Belejovcami ktorí to tu spravujú, aj ich havkajúcim 70-kilovým hebedom Belom. Všetko super, treba sa ta rozhodne zastaviť, (naďalej) správne miesto so správnymi ľuďmi! Zostala hodinka presunu do sedla Príslopy k opustenému salašu, ktorý nás mal na prvú noc prichýliť. Ako sme sa tesne nad sedlom vynárali z lesa a obdivovali obrovské stádo (až 800 oviec vraj + 1 kozenka), dali sa do pozoru miestni štvornohí strážcovia, mysliaci si že sme medvede a ideme im všetky békačky zožrať! Trochu nám skoro aj cvrklo, ale boli mierumilovní, jednak nebojové plemená a vidno že vycvičení na zaháňanie, nie na trhanie. Už o pár minút neskôr nám to potom vysvetlil aj prichodivší valach. Chudáčisko mladý chalan to tam pásol už mesiac...psycho, ale kalap dole! Takže s ním sme napokon prekonali aj osemčlennú psiu prekážku (tie mrchy boli zrazu hneď prítulné a chceli sa len hladkať a obtierať) a dorazili bez dlhšieho hľadania k nocľažnisku. Pekná vynovená feši búdka, vďaka miestnym za ňu!

Deň 2

Prebudenie bolo zase do slnečného dňa, druhý deň dokonca Oskar pražil od rána do večera, no proste fantastiš uprostred búrkových hrozieb z posledných dní. Aj to trošku blatka pri zbehu zo salaša do centra krátera Poľany na Kyslinkách sa dalo prežiť. Ani krátky kufrík nevadil, do lesníckej osady sme dorazili nakoniec bez väčších problémov. Odtiaľto na nás už čakal výstup hore na hrebeň (prstenec) Poľany sopky. Prvý úsek síce asfaltovo, zato druhý až príliš divoko - miestami rovno po potoku. V sedle Priehybina doplnenie tekutiny a o polhoďku už najvyšší bod na trase a strecha celého pohoria. Za ňou spolu tri výhľadové kratučké zachádzky, najmä pohľad zo Strungy na celú kalderu prerezanú len na západe riečkou Hučava (Hrochoťskou dolinou) bol skvostný. Úsek najhustejšími polianskymi (pra)lesmi tiež mal dačo do seba, vynorenie z neho prišlo až na rozľahlej lúčnej Ľubietovskej bukovine. Tu stretnutie s pánom bačom, ktorý nám zblízka ukázal jeho prácu - nič nezrobí, len čosi občas po fúz zamrmle na psisko a to už vykoná vše čo treba (krátka ukážka je vo videu). Neuveriteľne fascinujúce čo taký hafan dokáže, to on bol aj tu reálny šéf! Nuž a po tom, čo sme sa aj my nachvíľku stali honelníkmi a kúsok za sebou povodili cca 460 slečien (a troch s vajcami), čakal nás už len zbeh pod Mincu do v najlepšej kondícii existujúcej kolibky Partizán na druhé prespávanie. Pred ním samotným sme stihli aj slaninky opiecť, a tak... Pohoda veliká.

Deň 3

Až bolo smutno, že krátky ranný dojazd dňa tretieho do Strelníkov bol koncom putovania krásnou Poľanou. Naozaj, toto malé pohoríčko, ktoré je fakticky len o pozostatkoch jedného jediného kopca - našej dnes najvyššej sopky, stojí za veľa. O tom ale najlepšie povedali už dosť dávno aj iní:

Ako by Detva obrov nemala! —
Mať zrodila v poli syna,
trávovú plachtu porozvíjala,
z buka na buk ju pripína;
prvý raz oči šuhaj roztvorí,
čo vidí? — výsosť Poľany hory
a opachy nezvratných skál;
a spustí zraky prvé v doliny,
čo vidí? — hory zázračnej stíny
a prekrásnu slovenskú diaľ.

(Sládkovičov Detvan, 2.spev)

A nakoniec to žiaľ bol aj koniec celého putovania, hoci v pláne bol ešte presun do Ružomberku a liptovský hrebeň veľkofatranský. Palikeho totiž stiahli iné dôležitejšie povinnosti a tohtoročný čunder tak zostal dokončený len z polovice. Škoda ho, lebo na Poľane sa rozbehol exkluzívne. Nezúfajme ale, snáď už čoskoro nastane čas na dokončenie toho, čo bolo započaté. Prezatiaľ horám zdar!

celá trasa treku na mape (klik)

► Obraz


► Obrazozvuk